PALACINKY Z KVÁSKU

Keď mám povedať jedlo detstva, ako prvé mi napadnú palacinky. Milovala som ich. To vláčne pevné cesto, ktoré som si naplnila kopou sladkého džemu. Dnes ich robím svojim deťom v kváskovej forme. Rada ich pripravujem. Ráno pred odchodom zbúcham cesto raz – dva a dám do chladničky.  12 hodín alebo aj 2 dni. Cesto ma čaká.

Palacinky z kvásku mi zaručia, že:

  • si všetci pochutia
  • zožnem úspech
  • vôbec sa nenadriem
  • do cesta môžem skryť hocijaké druhy múk
  • jedia stráviteľnejšie jedlo
  • organizmus lepšie zúžitkuje vitamíny z múk vďaka kvásku
  • ponúkam kvalitnejšiu maškrtu

Znejú vám kváskové palacinky netradične? Ich chuť vás presvedčí o ich genialite.

Dostala som autora krásnej knihy Mateja Zámečníka knihu pre deti s názvom Nakresli si svoj príbeh. Ako pedagóg som hneď odhalila jej hodnotu. Pútavé príbehy s miernou zápletkou si prečítajú deti už od prvého ročníka- teda aby vedeli čítať 🙂

A teraz to prichádza- strany, na ktorých majú byť ilustrácie, sú prázdne. Deti sa z čitateľa, alebo poslucháča (ak im knihu čítame), stanú ilustrátorom. Rozvoj slovnej zásoby, fantázie, rozumových schopností, emocionálnej vyzrelosti, podpora sebavedomia… To táto kniha ponúka. A to chceme pre naše deti, že?

V knide nájdeme12 príbehov, kde vystupujú zvieratká. Na konci každého príbehu je ponaučenie, ktoré milou formou rozvíja cnosti našich ratolestí. Dĺžka príbehov aj veľkosť písma je prispôsobená deťom.

A čo má s tým recept? Aké je tu premostenie?

Matej, autor pútavej knihy, napísal pre Chuť od Naty rozprávku. Pocty sa mi dostalo, pretože Naty vystupuje aj v príbehu. A čo ma fascinovalo najviac, že tá rola mi sadla úúúúplne že presne. Ako to tak dobre ten Matej odhadol…? No veď posúďte sami. Vezmite deti na kolená a prečítajte im 🙂

Príbeh znie takto:

V jeden maškrtný deň sa rozhodla babička spraviť so svojou vnučkou sladké palacinky. Zavolala si ju do kuchyne na pomoc: „Naty, poď mi pomôcť s obedom. Spravíme si palacinky!“ zakričala na ňu. Naty razom pribehla a začala chystať s babičkou všetko, čo budú potrebovať. Ako tak všetko chystali, nedalo to Naty a tak sa opýtala babičky: „Babi? A ako vznikli vlastne palacinky?“ Babička sa na ňu pozrela huncútskym pohľadom: „Ty to nevieš?!“ Naty len zavrtela hlavou do boku. „No tak ma dobre počúvaj, ja ti to teda poviem,“ a začala rozprávať…

V krajine, ďaleko od tej našej, žil v obrovskom paláci jeden maškrtný cár. A ten veľmi, veľmi, ale skutočne veeeeeeľmi rád jedol. A hlavne sladké. Všetky zvieratá naokolo sa tomu radovali, lebo cárovi mäso nechutilo. A o to viac to mali ťažšie jeho kuchári. Poznali tisíce receptov ako upiecť prasa, kačku, sliepky, kravy, morky, králikov a dokonca jeden z nich raz upiekol aj žabu. Ale pri tomto cárovi im boli ich všetky mäsové recepty na nič.

Darmo mu vraveli jeho lekári, žeby mal zmeniť stravu. Že zo sladkého sa priberá. Žeby mal obmeniť stravu, aby malo jeho telo viac živín. Tvrdohlavý cár si spravil aj tak po svojom. Jedného dňa sa cár predsa len rozhodol, že by to chcelo zmenu! Že už nechce jesť stále dookola tie isté sladké pokrmy, ale že chce ochutnať nejakú novinku.

„Nejakú novinku???“ zabedákal jeden z jeho kuchárov. „Už niet na svete receptu, ktorý by neochutnal,“ smutne vzlykal druhý. „To je náš koniec,“ povedal tretí kuchár s tvárou zaborenou v dlaniach. Posledný kuchár len nemo hodil zásteru o zem a odišiel z palácu tak ďaleko, žeby ho nedobehli už ani so sedemmíľovými čižmami.

Cár si nechal zavolať zvyšných troch kuchárov. Hneď ako dojedol višňovú štrúdľu riekol im: „Kuchári, kuchári. Veru nie som s vami spokojný. Tak sa dohodneme, že vám dám pol tucta dní, aby ste mi vymysleli nové jedlo. Niečo, čo som ešte jakživ nejedol. Ak sa vám to nepodarí, nechám vás vyhnať z paláca.“ Kuchári sa zhrozili a v tvári boli razom bieli ako biela reďkovka. „Odchod!“ zavelil cár a pustil sa do veterníka.

V kuchyni nastala bojová porada. Kuchári sa pochytali oboma rukami za ramená, dali hlavy dokopy a začali sa radiť. Jeden navrhoval zmeniť príchuť, iný zase použiť iné suroviny a dúfať, že to nepokazí chuť. Posledný zase odporúčal vycestovať za more a priniesť nejakú novinku. Lenže pol tucta dní bolo primálo, aby to stihli.

Vybrali sa teda na miestne trhovisko. Rozdelili sa a každý z nich vkročil do inej uličky. Chodili od stánku k stánku a pýtali sa každého každučičkého predavača, či nemá nejakú novú surovinu. Všetci im ponúkali čerstvo dovezenú škoricu, ale zo škorice mal cár už niekoľko receptov. Prechádzali uličkami päť dní a keď ani jeden z nich nenašiel nič, čo by ešte neskúšali, sadli si ustarostene na okraj chodníka a bedákali: „Ach jaj. Sme na nadobro stratení.“ Ich vzlykanie počulo okoloidúce dievča. I pristavilo sa pri nich a chvíľu ich pozorovalo. Stálo na rohu budovy a už už zvažovala, že pôjde po svojich, keď sa v tom razom rozhodla, že sa ich predsa len spýta, čo im je. „A čože ste takí posmutnelí? Ha?“ vyhŕkla na nich. Kuchári si poutierali slzy do rukávov, pozreli sa na dievča a razom jej vyrozprávali celý príbeh. Dievča sa udivene na nich pozrelo a po chvíľke rozmýšľania im navrhlo: „A čo keby som vám skúsila niečo ukuchtiť ja sama? Predsa len ako sa hovorí: Starého psa novým kúskom nenaučíš. Ja vám skúsim vymyslieť recept a spoločne niečo upečieme. Čo vy na to?“ „Drzaňa jedna drzá. Že starého psa novým kúskom nenaučíš,“ zopakoval po nej jeden z kuchárov. „Ale no! Veď sa hneď nedurdite. Nemyslela som to zle,“ povedala im. „Dobre teda. Nedbáme. Už aj tak nevieme, čo by sme vyskúšali. Uvítame tvoju pomoc,“ privolil jeden z kuchárov a pozval ju do paláca.

Lenže dostať sa do paláca nebolo až také jednoduché. Preto kuchári navrhli, aby sa schovala do prázdneho vreca a spolu s ostatnými vrecami múky sa im podarilo dostať dievča do paláca. Dievča sa dostalo až priamo do kuchyne: „Tak sa pozrime, čo tu všetko máte. A čo má vlastne váš cár rád?“ Kuchári jej poukazovali celú kuchyňu a vymenovali jej všetky cárove obľúbené jedlá. Dievča sa razom zamotala v poličkách, ktoré boli plné surovín a začalo ich nosiť na stôl. Prinieslo na stôl:

kvások, špaldovú múku, mlieko, trochu vody, cukor, med, vajíčka a soľ.

Vykúzlilo cesto, ktoré odnieslo do chladnej komôrky. „A teraz počkáme, nech to má tú správnu chuť“, povedalo. Potom už s panvicou čarovalo jedlo, ktoré ešte žiaden z kuchárov nerobil. Všetci na to oči očili, a čakali, či sa do toho dievča pustí. To zaborilo do svojho výtvoru vidličku a ochutnalo. „Hm, môže byť,“ povedala a podala im vidličku. Tí si postupne napichli po kúsku a rad za radom ochutnávali. „Môže byť? Veď, veď, zakoktal sa jeden z nich, veď to je vynikajúce! Poďme s tým rovno za cárom.“ A tak sa celí nadšení výtvorom dievčaťa vybrali za cárom. Dali mu ochutnať jednu porciu. Cár chvíľu prežúval a popritom kuchárom stekali po čele kvapky potu. „Výýýýýbornééééé,“ zajasal cár. „Kto z vás to pripravil?“ Kuchári sa zaradovali a začervenali zároveň. „No tak sa priznajte. Či vari to bola práca všetkých?“ vyzvedal cár. „Drahý cár,“ začal nesmelo jeden z kuchárov, „keď ono je to zásluha jednej dievčiny. To ona vymyslela tento recept.“ Cár sa začudoval: „To nie je vaša práca? Teda zavolajte tú, ktorá vám pomáhala.“ A tak sa aj stalo. Kuchári priviedli z kuchyne dievča, ktoré celý recept vymyslelo. „To ty si vymyslela toto jedlo?“ spýtal sa jej cár. „Áno, drahý cár. To ja,“ priznala sa mu a uklonila sa. „V skutku výborné. Čo keby si ostala u mňa v kuchyni ako náhrada za štvrtého kuchára, ktorý zdupkal?“ navrhol jej cár. Dievča sa cárovej ponuke potešilo a s radosťou prikývla na jeho ponuku. Cár už mal na dievča len dve otázky: „Už len dve veci by ma zaujímali. Prvá: Aké je tvoje meno a druhá: ako sa volá toto jedlo?“ Dievča mu na to odpovedalo: „Moje meno je Inka.“ Chvíľu rozmýšľala, ako by pomenovala jedlo, ktoré preňho pripravila… „A to jedlo, ktoré ste práve ochutnali sa volá: Palacinka.“ „Chachacha,“ zasmial sa cár. „Vtipný názov. Dobre teda Inka. Môžeš zostať v paláci a tvoriť v kuchyni tie najlepšie jedlá na svete!“ dovolil jej cár a pustil sa do druhej palacinky…

„Skutočne to bolo takto?“ spýtala sa babičky Naty, keď si odkrajovala zo svojej druhej palacinky. „Ktovie. To bolo už dávno. Hlavné je, že ti chutí,“ povedala jej babička a pohladila ju po vlasoch.

Úloha: Nakresli ako podľa teba vyzeral cár a Inka, ktorá pripravila palacinky.

U nás sa hneď po prečítaní brali papiere a farbičky 🙂

Narazila som na webe na  článok, ktorý hovorí, ako vedia knihy rozvíjať detskú fantáziu. Len nás utvrdzuje, aké je čítanie deťom prospešné a vzácne.

A aby to nebolo len tak, vyšuškám vám ten dokonalý recept, čo cárovi počaroval 🙂

*PALACINKY Z KVÁSKU*

 

Na cesto potrebujeme:

3 hrnčeky špaldovej hladkej múky

3 hrnčeky mlieka

1 hrnček vody

1 PL materského kvásku

3 vajcia

2 PL trstinového cukru

1 PL medu

štipku soli

Všetky suroviny okrem soli zmiešame spolu v miske a vytvoríme tak liate cesto bez hrudiek. Misu prekryjeme fóliou a dáme na 12 hodín do chladničky.

Následne vyberieme z chladu, pridáme štipku soli a premiešame.

Panvicu na smaženie palaciniek rozpálime, potrieme tenkou vrstvou oleja a naberačkou dávkujeme cesto.

Opekáme z oboch strán do zlatista.

Hotové palacinky potrieme džemom, či naplníme ovocím s tvarohom.

 

 

 

 

 

Dobrú chuť!

TIP: Upečte si s deťmi kváskové buchty a doprajte si spolu chuť vášho detstva.

5