Účinkovať v relácii Bez Servítky môže byť pre niekoho veľkým otáznikom. Niekto by povedal aj škandál. Najmä po vzhliadnutí niektorých dielov, kde sa účinkujúci ponižujú, nadávajú si a úroveň varenia je otázna… Účinkovala som v Bez Servítky a po rôznych reakciách od okolia som chcela o tom napísať…

Ponuka ísť účinkovať do Bez Servítky

Účinkovanie v relácii TV JOJ s tak vysokou sledovanosťou som viackrát slušne odmietla. Necítila som, že by som mala byť súčasťou takého formátu.
Ale teraz som privolila. Moje okolie bolo rozčarované a nevedelo uchopiť, prečo som tam šla. Myslím, že ísť do relácie o varení chce trochu rozvahy aj odvahy.
A pochopila som, prečo sa ľudia do Bez Servítky vracajú….

Keď mi už po neviemkoľkýkrát napísali z produkcie mail s ponukou, bolo to presne v čase, kedy moje dospievajúce baby nevynechali ani jeden diel relácie. Stále mali poznámku, aby som tam išla tiež. Vždy som im odpovedala rovnako, že nie.
Síce som s nimi reláciu nesledovala, bola som v kuchyni a všetko počula. Keď ma niečo zaujalo, išla som sa pozrieť, čo sa to v tej telke deje a vrátila som sa späť do kuchyne k svojej práci. A keď odznela známa veta- „Mami, aj ty by si tam mala ísť a ukázať im, ako sa varí“, odpovedala som im, „to by sa vám páčilo, keby ma tam takto zhovadili a jedlo, ktoré s láskou uvarím, zhejtovali? Toto nie je na mňa. Varím srdcom, pre potešenie. Každý ten kuchár sa tam snaží, robí najlepšie, ako vie a dostane také hejty? Nepríde mi to fér, o tom nie je varenie.“

Tentokrát však bolo pozvanie iné. Produkcia mi písala o ich zmene konceptu, že chcú diváka edukovať, priniesť mu aj niečo viac, než len „konzum“. Zaujalo ma to. Takže to nemá byť hejtovanie za to, kto ako navaril?

Premýšľala som dlho. Ak by Bez servítky bolo na vyššej úrovni edukácie, to by sa mi páčilo. V duchu som si povedala, že je len jeden možný termín, kedy by som vedela natáčať. Ak mi ho ponúknu, beriem to ako znamenie a pôjdem.
Myslela som si, že dajú rôzne termíny a ja sa z toho vyvlečiem, že nemôžem. Ale oni mi ponúkli presne ten termín, ten jediný, ktorý som mohla. A tak verná aj sama pred sebou, súhlasila som.

Natáčanie Bez servítky

Potrebovala som byť celý týždeň dostupná, resp.zameraná len na natáčanie. Pondelok až piatok nemať nič, len natáčanie.
Aj keď doobeda bolo voľno, osobne som toho veľa nestíhala.

Stratila som hlas zo súperov?!

Druhý natáčací deň, v utorok, som sa zobudila bez hlasu. Bolo to až neuveriteľné, že som dokázala len šepkať a vôbec som tomu nechápala. Prišlo mi to, že som stratila hlas, ako som zistila, kto vlastne so mnou varí!

Pasty chef-ka Ejka z renomovanej francúzskej reštaurácie, šéfkuchár Andrej, ktorý sa chystá na celosvetovú súťaž vo varení, lebo v Európskom kole bol na 2.mieste, ďalší šéfkuchár Marek, ktorý pracoval aj v michellinských reštauráciách v zahraničí a česká bloggerka Alča, ktorá prekypovala praktickosťou a láskou k domácemu jedlu.
Pri večeri v prv, pondelkový deň som sa pýtala- čo tu robím? Prečo ste ma dali do tejto skupiny? Veď tu sú veľkí profesionáli! Čo ja tu len robím?
Keď som prišla večer domov, deti už čakali a chceli všetko vedieť, ako prebiehalo natáčanie. Ale zdelila som im, že urobím, čo bude v mojich silách, aby som im hanbu neurobila.

Toto je iná káva. To je veľké sústo. Pochytila ma „depka“.  A ráno som nemala hlas.

V skutočnosti som naozaj stratila hlas. Ale z prechladnutia. Dlhšie som stála vonku a bolo mi zima.

Hodnotenie

Poznáte ma. Posielate mi denne maily a správy s fotkami, chválite sa mi, žiadate radu, povzbudenie…. nie som typ, ktorý človeka zhodí za to, ako napiekol/navaril. Hľadám vždy to pozitívne. Nevedela som, ako mám reagovať, keď ma vyzvú k hodnoteniu a ja by som mala povedať, čo sa mi páči/nepáči…

Tak mi Petra, moja spriaznená duša, povedala:

Naty, ostaň sama sebou. Na nič sa nehraj a uvidíš, že tak to dopadne najlepšie. Nič si tak nebudeš vyčítať, budeš prirodzená. Taká, akú ťa všetci poznáme a máme tak veľmi radi.

A mala pravdu, to som si chcela zachovať.

Ťažko sa mi sprvu hodnotilo negatívne. Zameriavala som sa pri jedle, čo ma na ňom baví, nesústredila som sa na to, čo mi tam vadí. Lenže tam vznikal potom problém. Keď som mala bodovať večeru, ako sa to vždy na záver relácie robí, nevyznievalo to vôbec autenticky. Vedela som, že v niektorý deň mi chutilo viac a v iný menej. Lenže keď som „len“ pochválila to dobré, nemohla som dať nižšiu známku.

Než to celou mnou prestúpilo, bol stred týždňa a ja som sa uvoľnila, snažila som sa vnímať aj to, čo by som urobila v jedle inak. To som sa napokon snažila povedať s láskou najlepšie, ako som vedela.

Hostenie a hosťovanie

Varila som ako posledná, v piatok. Odkedy som sa to dozvedela, som sa usmievala, že ako dobre. Ale nakoniec som si uvedomila, že to mám asi najťažšie, pretože oni všetci to už majú za sebou a na mojom výkone stále záleží.

Každý deň ma prišli vyzdvihnúť autom a zaviezli na miesto, kde hostiteľ v ten deň varil. Respektíve od utorka pre mňa chodili skôr a vozili ma na kalciové injekcie, aby sa mi dal dokopy hlas.
Na ich náklady mi vybavili lekára, šoféra, auto, injekcie. Ja musím byť proste vždy niečím výnimočná, nejako vytŕčať z davu, robiť komplikácie…- myslela som si. Veľmi mi to bolo ľúto a zároveň, ich profesionálny prístup na ohromil. Veľmi som im bola vďačná za to, ako ľudsky sa zachovali.

Vždy, keď bolo navarené, natočili sme rozhovory s našimi tipmi, čo sa bude variť, čo očakávame a išlo sa na zvítanie. Každý deň som priniesla hosťujúcemu kuchárovi nejaký malý darček– sviečku, aby si po skončení večera vyložil nohy a užil si pocity z celého dňa. Viete, ako to skončilo? V piatok mi priniesli oni všetci nejaký darček a ja som z toho ostala v slzách! 🙂

Program

Po zvítaní a prípitku sme mali krátky, zábavný program. Tu mi chýbalo trochu edukácie. Niektoré dni, vlastne 2 zo 4 (svoj deň nerátam), som nevedela, čo mám robiť a aj napriek tomu som mala súťažiť v rýchlosti, precíznosti, zručnosti. Lenže keď som nevedela, čo a ako mám robiť, ako som v tom mala súťažiť???

Chápem, išlo tu skôr o srandu, vážnosť sme odložili preč.

Hostina

A potom jedlo. Tri chody. Hodnotenie vizuálu prípravy stola, každého jedla a aj jeho chuť. Viesť spontánnu konverzáciu, degustovať, užívať si večer.
Niekedy to bolo náročné, pretože som mala pocit, že sa stále opakujem, alebo všetko, čo by som chcela povedať, už odznelo.

Nakoniec myslím, že sa to podarilo.

Moje hostenie

Svoje menu som vymýšľala viac dní. Stavila som na to, čo doma ľúbime. Jedlá, kde je cítiť vôňu domova. Až na hlavný chod. Vedela som, že by som mala pripraviť nejaké mäso a v tom nie som až taká zbehlá. Ja si skôr užívam také domácke nemäsové jedlá….

S programom mi trochu pomohli z redakcie a povolili mi rýchlokurz kváskovania, pletenie vianočky.

Chcela som pompéznosť. Hostila som ako posledná, nech je to vyvrcholenie celého týždňa.

Nech je môj hostiteľský večer krásny, rozprávkový, čarovný.

Na pintereste som našla fotku vázy a sviečok, zamilovala som sa do nej. Poslala som fotku do Flowertherapy, kvetinárstva, ktoré je iné- má prenádherné a netradičné kvety. Na môj deň natáčania mi zapožičali vázu, svietniky a darovali prenádhernú kyticu.
Kúpila som prestieranie vo farbách bielej a zlatej. Od kamarátky som si požičala behúň a mala som problém s príručníkmi- tými obrúskami, čo sa dávajú na lono. Tie som si nakoniec požičala od Ejky, ktorá varila v pondelok. 🙂

Nevedela som, či som to neprehnala. A či jedlo nebude príliš fádne na tú nazdobenosť stola. Už som sa v tom strácala. Zároveň som si opakovala, že si to mám hlavne užiť.

Jedlo

Čo vám napadne ako prvé, keď si predstavíte mňa? Asi kvások, že? 🙂 A presne v duchu kvásku, domáckosti a tepla domova som chcela viesť celý môj deň.

Pre mojich hostí, už skvelých kamarátov, som pripravila na privítanie (ešte vonku pred domom) chlieb a domáci kefír, ktorý si vyrábam. Tak, ako to bolo kedysi zvykom, keď sa prišlo domov.
Keďže Ejka nesmie lepok, urobila som jej chlieb bez lepku. Samozrejme, že bol kváskový. 🙂 Moje starostlivé gesto (tak to nazvala) ju dojalo.

Predjedlo bol mix nášho milovaného- chlieb a nátierky. Každý dostal dve nátierky- moju obľúbenú vegánsku šošovicovú a avokádovú s oregánom- to je zas naj mojich detí. Natrela som ich na chlebík a do stredu dala nenatretý- lepkáči dostali bezlepkový a Ejka, bezlepkáčka, zas lepkový- ak by chceli trochu ochutnať z iného chleba.

Na stole bolo počas celého večera moje domáce maslo, ktoré som poctivo vyrábala zo smotany. Vytvarovala som ho do hrudky ako mešec a posypala zaúdenou soľou. Vedľa bol aj chlieb (zas iný druh), aby si mohli natrieť s maslom a ochutnať rôzne druhy chlebov.

Hlavné jedlo? Jooooj, to som sa hecla. 🙂 Bravčová panenka v slaninovom kabáte, preliata omáčkou z portského vína, hráškové pyré a pečená mrkva s tymiánom. Noblesné. Vyšlo mi všetko, len vraj som dala málo omáčky. Ale nečudujem sa- taká bola dobrá, že aj veľa je málo. 🙂

Ako dezert som zvolila našu domácu klasiku. To, čo moje deti vytiahne z ich izieb. Tradičný tarte tatin, ale z domáceho lístkového cesta z kvásku, ktoré som vyrobila. Preliala som ho vaječným krémom a ozdobila mätou na odľačenie a osvieženie. Vylízali taniere! JOOOOOJ! 🙂

Skončilo to skvele! Bod ma delil od rozdelenia výhry s víťazom- Andrejom. Moje varenie sa takmer rovnalo s varením kuchára na celosvetovej úrovni. Bolo to neuveriteľné. WAW!

Odzneli aj slová, že som mala vyhrať. Pretože výkon od kuchára Andreja bol očakávaný. Ale výkon na takejto úrovni odo mňa, to by vraj nezvládol nie jeden šéfkuchár. Plakala som od dojatia, šťastia prekvapenia.

Mäso som vraj pripravila lepšie, ako skúsení michellinskí kuchári. Zážitok som navodila úplne výnimočný. Joj, dobre sa to počúvalo. 🙂 Toto bolo a je pre mňa víťazstvo. Deťom som hanbu neurobila a ešte dlho po odvysielaní a ľudia zastavovali, či som náhodou tá…. 🙂

Tak bol to škandál?

V archíve sú stále diely dostupné. Sú to diely od 17.3.2025. Skúste pozrieť a navnímať sami.

Účinkovať v relácii, kde mohli sledujúci vidieť pľutie do taniera, urážky, ponižovanie a i., je kontroverzné, priznávam. Osobne som mala však inú skúsenosť. Stretli sme sa piati „normálni“ ľudia, ktorých baví varenie, suroviny majú v úcte a jedlo berú ako dar. Stali sa z nás kamaráti a sme stále v kontakte.

Než som pochopila, ako celý deň funguje a ako sa na celé natáčanie relácie nastaviť, bolo dosť neskoro. Preto chápem tých, ktorí sa do relácie vrátia znova, aby od začiatku išli s pulzom relácie. Myslím, že relácia ponúka širokú škálu predstavenia osobnosti- človek si môže zachovať svoju tvár, môže začať kalkulovať, môže hejtovať, môže na seba negatívne stŕhať pozornosť…každý má na výber. Myslím, že na koniec ostáva aj tak len dobro a pravda. Tak prečo to robiť úlisne, nie? Naša päťka sa rozhodla pre dobro a dodnes za to ďakujem.

Možno bol môj týždeň v Bez servítke výnimkou, ale ja som si ho užila na úrovni. Veľa záberov sa na obraz nedostalo, veľa sa muselo zostrihať, ale koreň ostal. Nezapredala som sa, ani ma neukecávali nejako škaredo. Chcela som zostať verná sama sebe a to som urobila. Ak sa nám piatim podarilo odovzdať divákom čo i len trochu hodnoty, som šťastná.

A moje deti mi opakovali, ako sú na mňa hrdé, že majú takú maminku. Videla som im to v tvári, ako na mňa hľadeli a to bolo najmocnejšie víťazstvo. Myslím, že tá piatková noc, kedy som varila pre takých profesionálov a hostila ich na kameru u mňa doma, ich hodnotenie, slová réžie a špeciálne čas, kedy sme v tom veľkom neporiadku po večeri ostali kecať len my domáci, ostane vo mne navždy. Bez Servítky, ďakujem.

Naty