Varovali ma, aby som ostala nohami na zemi, keď sním o Paríži už 20 rokov. Vraj aby som nebola sklamaná, pretože to je mesto preplnené turistami a z jedla sa tam tiež nejako “nespieva”. Mne sa však podarilo nájsť v Paríži jeho zábavnú a romantickú tvár. Čo vidieť v Paríži, aby ste si hlavné mesto Francúzska užili naplno?

Paríž, môj sen

Držali sme sa za ruky a snažili sme sa stratiť v poznaných uličkách Modry, kde som študovala. Slnko bolo už slabé a avízovalo, že sa zakryje perinou z oblakov o niečo skôr. Bolo mi krásne. Mala som 16 a užívala si zamilovanosť s čerstvým priateľom.
Zastavovali sme sa pri výkladoch, aby sme predĺžili pomyselne spoločný čas, kým ma odprevadí na internát a pôjde domov. Pri jednom výklade sme stáli dlho. Výklad cestovnej kancelárie. Akurát začali fičať spoznávacie zájazdy a bolo to niečo “nové”.

Zaujal ma Paríž. Na niekoľko dní autobusom. Ach, pamätám si to ako dnes, aj keď je to už 20 rokov. 🙂
Pozerala som na neho psími očami, že toto by sme mohli zažiť. Našetrili by sme si na to a zažili spolu Paríž, najromantickejšie miesto na svete.
To by bolo rozprávkové….

O 20 rokov neskôr

Som vydatá. Priateľ sa zmenil na manžela. Náš vzťah sa rozrástol o 3 deti. Veľa sa zmenilo, niečo ostalo. Napríklad sen o Paríži. 🙂

Lenže som akosi chápala, že s ním to nebude “ono”. Nie že by nebol toho hodný, alebo by som ho tam nechcela. Vnímala som, že svoju predstavu o Paríži by som si naplno vedela užiť s kamoškou, ktorá bude súhlasiť z uletenými žiadosťami typu “jéj, kolotoč! Ideme?”, alebo si prezerať detailne obrazy a špekulovať nad dejom, “čo sa tam asi odohráva, aké dialógy tam vedú?” Chápete. 🙂

A keď mi do života prišla Petra, pôvodne verná followerka, no teraz blízka priateľka, vedela som, že babská jazda v Paríži s ňou by bola úžasná, aj keď by sa vyplnili varovania druhých o sklamaní z Paríža.
Keď som sa s ňou rozprávala v zime 2022, len tak som nadhodila túto tému a zasvietili jej oči.

YES!

V cestovaní je viac zbehlá ako ja, v Paríži bola už viackrát, ale povedala, že sa tam opäť rada vráti. Navrhla ochotne, že sa postará o letenky a ubytovanie. Dokonca dala návrh harmonogramu! Presne rovnaká osoba, ako ja, takto by som to tiež urobila opačne. 🙂

Čo sme urobili ešte pred odletom

Na to, aby som si mohla povedať “videla som Paríž”, som chcela absolvovať klasiku- Eiffelku, Monu Lisu, Versailles. Ešteže sme si kúpili online vstupenky vopred na viaceré miesta. Vyhli sme sa tak viac hodinovým radom.

Ubytovanie sme si našli cez airbnb veľmi útulné, presne ako v rozprávke Rattatoille-chvalabohu, myši tam ale neboli. 🙂
V recenziách varovali, že byt sa nachádza hneď pri zastávke vlaku. Hodnotím to však ako skvelé plus. V noci vlaky nejazdili, teda hluk z nich nebol. Ráno nás zvuk hlásky ešteže zobudil, asi by sme prespali polku dňa. Len sme zbehli dolu a už sme mohli cestovať.
Lístok sme si kúpili viacdenný a ušetrilo nám to kopec času aj peňazí.

Letenky sme pozerali od nášho rozhodnutia ísť spolu do Paríža. Kúpili sme ich nakoniec nie veľmi výhodne a radu sme dostali až v lietadle na ceste späť, keď som sa dala do reči s hosťujúcim študentom IT technológií vo Francúzsku.
Vraj sa letenky predávajú v dvoch hlavných vlnách, kedy sú najdrahšie. Podľa jeho slov z pohľadu “študentských platov” je najlepšie zakúpiť si letenku týždeň pred odletom.
Hm… ale neviem, či by som nebola náhodou v strese, že sa mi nepodarí letenku potom zohnať?

Moja rada:

• Na letenky si priplaťte poistenie storna. Vo Francúzsku často stávkujú, sú tam obmedzenia nočného pohybu, lety sa rušia úplne bežne a pokiaľ nie je letenka pripoistená, peniaze za ňu nevrátia, alebo má človek s tým veľké opletačky…
• Osobne vidím lepšie hľadať letenky do Orly, je bližšie k centru, človek nemusí tak ďaleko cestovať z druhého letiska.
• Na Eiffel tower vstupenku neváhajte. Ja som si musela vystáť 2 hodinový rad, pretože online ticket bol na 3 mesiace vopred vypredaný. Kupujte teda hneď po rozhodnutí ísť do Paríža.

Paríž, Deň 1.

Na letisku sme si dali do navigácie, ako sa dostaneme hromadnou dopravou do nášho ubytovania. Lenže sme boli akosi zmätené, ešte nerozpozerané a Francúzi sú dosť národovci- bežne sa nám stalo, že kývali nesúhlasne, že nám v angličtine nerozumejú.
A tak sme sa rozhodli, že si vezmeme taxík. Vyšli sme von z letiska po šípkach k taxi a tam nás milý pán posunkami nasmeroval do správneho radu podľa oblasti, kam sme chceli zaviezť. Keď sme sa spýtali ma cenu, ukázal na prstoch 3-4  a my sme pozerali, že tomu nejako nerozumieme, že by boli také lacné… Houbeles! Za taxi sme zaplatili 47eur, skoro ako za celú letenku v najnižšej cene! Tak sme dostali na frak… 🙂

Vďaka radám domáceho, ktorý bol veľmi milý a snažil sa nám pomôcť, ako len vedel, sme zašli do večierky na nákup aspoň nejakých potravín na večeru a raňajky.

Moja rada: v Paríži, neviem ako v iných mestách Francúzska, platí, že pondelok je “víkend”. Takmer všetky obchody a podniky sú zatvorené.

Najedli sme sa a zistili, že je už aj tak večer a len malá prechádzka pred spaním bude to najlepšie.

Paríž, Deň 2.

Cestovanie v Paríži

Vôbec nám nevadilo, že sme mali na raňajky to isté, čo včera na večeru. Tak nám plnená bageta chutila, že by sme nepretostovali určite aj viac dní rovnakej stravy 🙂

Hneď po tom sme len zbehli po schodoch von z bytovky, kúpili lístok na vlak a nechali sa ním odviezť na metro.

Priznávam, že som sa chvíľu pozerala sa tú “osemsmerovku” so zvrašteným čelom a snažila sa rozkódovať, čo to vlastne je?! Nechcelo sa mi totiž veriť, že niečo také môže byť nákres metra v Paríži! A to sa v tom máme vyznať? Ježkovi, ešteže som sa mohla pozrieť na Petru s pohľadom- “ty tomu rozumieš, že? Vieš, ako sa dostaneme niekam?”

Od tejto doby zvelebujem Google maps. S presnosťou nájde viaceré možnosti spojov, dopodrobna rozpíše, navedie… stačilo pár jázd a zrazu sme nemuseli nič riešiť! Všetko nám vždy povedal ujo Gúgl.
Ak sme si neboli isté, pýtali sme sa ľudí a bežne (tým že nevedeli často anglicky) sme písali naše vety do “Google translatora”. Oni si to prečítali vo francúžtine a na svojom mobile nám zase odpovedali. Vynašli sme sa! 🙂

Moja rada: Majte pri sebe powerbanku na telefón. Navigácie doslova žerú baterku. V reštauráciách nemajú bežne zástrčky na klasické dobitie telefónu a ak sme potrebovali nabiť telefón, museli sme ho nechať pri barovom pulte.

Eiffelova veža

Trapas! Normálne sa mi nechcelo veriť! Sedeli sme v autobuse, ktorý nás viezol k Eiffelovke. Klasicky babsky sme drkotali, uťahovali sme si, že keď chceme ohovárať, tak môžeme úplne slobodne, lebo aj tak ten autobus nás vozí po samej tramtárií, keď v tom prišla za mnou nejaká pani a po slovensky ma prosila, či jej pomôžem s nákupom lístka….! 🙂 Ešteže sme nezačali nikoho ohovárať! Pomoc 🙂

Ale teda k Eiffelke sme sa dostali. Čakali nás bezpečnostné kontroly ako na letisku a v diaľke bolo vidno nápis “TOP CLOSED”. Nechápala som a asi ani nechcela chápať, pretože som sa obávala, že sa nedá ísť hore na vežu.

Keď sme sa dostali cez kontroly k veži, objavil sa pred nami dlhýýýýý zatočený had z ľudí, ktorí čakali to isté, čo my- vstupenky, pretože online ticket boli vypredané.
Na tabuliach svietil odhadovaný čas na lístky pre výhliadku pešo cca 3 – 4 hodiny. Hrôza! Taký dav ľudí. Na výhliadku výťahom 1 – 2 hodiny.

Postavili sme sa teda do radu k výťahom. Lenže stáť na rade, slnko svieti, únavné čakanie… po pól hodine ma začali premáhať myšlienky, že ak je vrch zatvorený, na čo tu stojím? Veď presne o to ide! Byť hore! Po chvíli som začala o tom hovoriť nahlas a pýtala som sa, o čo prídem, ak odídeme, keď sa hore nedá ísť… Petra ma varovala, či si to nebudem vyčítať, že som odišla. Aj keď myslím, že jej by sa uľavilo, stála tam len kvôli mne.
Pozerala som tupo na obrazovky nad pokladňami, ktoré boli blízko, ale taaaak ďaleko. Zrazu sa začalo ukazovať video, ako ide výťah až hore a cena lístka. Žduchla som do Petry, či si myslí, že by vrch otvorili a tak som si povedala, že to skúsime. VYŠLO TO! Oni otvorili asi 15 minút pred kúpou našich lístkov aj 3. poschodie, ten úplný vrch veže!

Výhľad? Božský! Pozerať sa teraz na akúkoľvek fotku Eiffelovky a vedieť, že “tamto hore, vidíš? Tam som stála,” to prajem každému.

TIP:  Túto web stránku som našla priamo pri pokladniach Eiffelovej veže. Ponúka nákup lístkov, a zároveň je to internetový sprievodca.

TOP Paríža na pešo? Áno 🙂

Z Eiffelovky sme pomocou Google maps prešli pešo k Víťaznému oblúku. Cestou sme si ale oddýchli- zastavili sme sa na obed. Moja túžba kŕmiť sa francúzskymi mňamkami sa akosi rozplývala v nedohľadne, pretože všade boli reštiky s pizzou, burgermi, hranolkami… asi chcú byť turisticky svetoví, čo je za mňa veľká škoda (hlavne, keď sú už takí národovci).

Víťazný oblúk v Paríži

Arc de Triomphe de l’Étoile alebo Víťazný oblúk dal po staviť Napoleon Bonaparte ako znak sily a víťazstva vo vojnách, ktoré vyhral. Je majestátnejší, ako som si myslela, srší z neho pýcha a obdiv.

Oblúk je vysoký 50m, široký 22m a dlhý 45m. Na stavbe sú znázornené vyhraté bitky vojakov. Pod oblúkom je pochovaný neznámy vojak s večným ohňom. Na tomto mieste sa koná veľa osláv, začínajú aj končia rôzne preteky a najmä- akýkoľvek film je natáčaný v Paríži, záber s Víťazným oblúkom je “must have” každého filmu. 🙂

Na výhľad z oblúka sa dá dostať po vystúpaní 284 schodov a z hornej plošiny je očarujúci výhľad na 12 ulíc, ktoré sa od oblúka rozbiehajú na každú stranu. Niečo ako slnko a lúče.
Za poplatok je možné si tento zážitok dopriať, no my sme oželeli. Kochali sme sa dlho obrazmi na oblúku a následne sme sa vydali na jednu z ulíc, ktorá tu tiež začína a pre “každú márnivú ženu” je to must have- Champs Elysees.

Champs Elysees

Ulica, ktorá je dlhá 2 kilometre a je tam obchod vedľa obchodu. Sen každej ženy? Asi áno, ale varujem vás- je to naozaj veľmi náročné a unavujúce. 🙂 Chápem, prečo sú nákupné maniačky také uťahané… Asi v polke ma moja kamarátka začala čakať vonku na lavičke a po pár ďalších obchodoch som prestala vstupovať do obchodov aj ja. Ceny v zľave boli drahšie ako u nás bez zľavy. Tovar bol vcelku podobný ako u nás. Nič som si nekúpila, ale mala som pocit, že som o nič neprišla. 🙂

Pomalou chôdzou pri Seine sme sa “preplazili” k blízkosti Notre Dame, kde nás opantala vôňa indickej kuchyne. Vidina sedenia a oddychu v nás vyvolali zrazu hlad, a tak sme obe súhlasili so skorou večerou.
Posilnené a trochu oddýchnuté sme chceli nakuknúť do chrámu, no po požiari je celý obkolesený zátarasami a dnu sme sa nedostali. O večerný program sa nám postarali pouličný tanečníci pred Notre Dame, ktorí roztancovávali okoloidúcich a na nás to mali veľmi oživujúci efekt. 🙂

Večer sme zakončili unikátne, romanticky v reštaurácii La petit Chatelet.

La petit Chatelet

Píšem vám o nej zvlášť, pretože ak by ste išli do Paríža za romantikou, toto miesto s určitosťou vyhľadajte. Medzi veľkým budovami zrazu maliličká reštaurácia. Je jedno, čo si dáte. Bude to božské. Reštaurácia bola úplne natrieskaná, najlepšie je mať rezerváciu, ale my sme ich poporosili, že sa zdržíme len chvíľu.
My sme šli totiž na dezert, pretože vraj tu robia créme brulée najširoko naďaleko úplne najlepšie. Keďže ale robia dva typy, aby sme to mohli ohodnotiť čo najobjektívnejšie- dali sme si oba!

Jejdanenko! Úplne ma fascinuje, kam sme dokázali zjesť také kopy jedla! 🙂 Ale stálo to za to! Najmä k poháru beaujolais (božolé), ktorého sme nakoniec vypili celú fľašu, aké bolo vynikajúce.

Keďže sa tak dobre pilo a chodilo pomaly už v príjemných teplotách, vlak k nášmu ubytovaniu prestal jazdiť. Museli sme dohľadať iný, autobusový spoj a prejsť asi 2 km pešo. Malo to svoje plus- ledva sme sa umyli, už sme spali ako zabité.

POZOR: Dávať si pozor na veci sa v Paríži obzvlášť vyplatí. Podľa správ denne okradnú vreckári  cca 5.000 turistov len v Paríži. To je šialené číslo…!

Paríž, Deň 3.

Prvý objavovací deň patril pamiatkam z histórie. Tento deň zasa pamiatkam súčasnosti. Po raňajkách sme opäť len zbehli dolu na vlak a obviezli sa do novej štvrte.

Tak, ako si predstaví človek Francúzsko na prvý pohľad, len úplne opačne. 🙂 Skrátka- výškové budovy, samé sklo, železobetón, moderná doba. Oblúk? Tiež, ale iný než Víťažný- Nový.

Malo to svoje čaro. Naozaj ako budúcnosť. Vojaci so samopalmi okolo nás nepôsobili zrovna príjemne, preto sme nasadli na metro a vydali sa ďalej- veľmi som chcela zájsť k Cedricovi- známemu cukrárovi, ktorého preslávili videá na instagrame.

Cedric

Vôbec by mi nenapadlo, že jeho prevádzka bude tak vyhľadávaná, že pred vchodom stojí ochranka, na chodníku je vytvorený rad ľudí a dnu sa dostanem len na rezerváciu, alebo nekonečné čakanie v rade. Cedricove videá ma bavili, aj by som rada ochutnala jeho dezert, ale že by som preto stála opäť v niekoľkohodinovej šóre? …sorry, Cedric. Fotka mi postačí.

Keď sa dozvedeli moji followeri žijúci vo Francúzsku, že som sa rozhodla nečakať na vstup do cukrárne, poslali mi videá od kritikov, ktorí sa zhodovali na sklamaní z jeho produktov. Neviem posúdiť, nechutnala som, ale po týchto recenziách mi odľahlo, že som oželela.

Bistrot Richelieu

Len tak sme chodili uličkami a vnímali atmosféru mesta. Ani neviem ako, zastali sme pred reštauráciou, kde sme sa v lístku dočítali, že majú typické francúzske jedlá. No konečne sa najem francúzsky!

V Bistrot Richelieu sme si sadli vonku do tieňa, aby na nás vanul príjemný vánok letného dňa. V lístku som stále prechádzala očami hore-dole a nevedela si vybrať, čo teda ochutnať! Čo vám napadne ako prvé- zrzka, červený rúž na perách, francúzske jedlo? Pretty woman a slimáky! 🙂

Nikdy som nejedla slimáky. Kedy ich ochutnať, ak nie teraz?
Jedli ste ich? Ježkovi! Musela som pobaviť každého, kto len prešiel okolo! Na to treba naozaj nejakú zručnosť, aby človek vedel, ako uchytiť ulitu do tých špeci klieští a vidličkou vykrútiť slimáka von! 🙂 Mrchy jedny klouzaví! 🙂

Ak čo i len trochu môžete, tento zážitok si doprajte. Je to skvelé, chutné, s bylinkovým maslom naozaj mňam.

Tour de zákusky

Aby som si vynahradila sklamanie, že som nebola u Cedrica, po obede sme si dali tour de zákusky. Proste sme len tak chodili uličkami Paríža a keď sme uvideli nejakú cukráreň, skontrolovali sme hodnotenie na googli. Ak bolo ok, zašli sme snu a niečo si kúpili. Cukor sa nám asi sypal z uší! 🙂 ale toľké kilometre v nohách- to sa stratíííí. 🙂

Deň tak zbehol rýchlo, že si ani nepamätám, ako som sa dostala do postele.

Paríž, Deň 4.

Nie že by som sa na niektorý deň tešila menej, ale tento mal stáť za to- mala som sa stretnúť s Monou Yogi- teda s Monou Lisou. Ja jej však podľa jednej rozprávky z detstva hovorím Mona Yogi- bez akejkoľvek urážky, skôr obdivu.

Ale ešte predtým sme si dopriali kráľovský zážitok- doslova! Versailles!

Versailles

Ráno začalo pokojne, trochu sme sa nevedeli nakopnúť, šuchtali sme sa. Až sme si uvedomili, že nestíhame, pretože vstup do Versailles je objednaný na presný čas a my tam musíme prísť. Vedeli sme, že toto stíhneme jedine zázrakom a tak Petra zavolala na informácie, že čo robiť, keď meškáme- pustili nás. 🙂

Za sprievodcu sme si nepriplatili, aj tak by sme výkladu asi málo rozumeli. Šli sme svojím tempom a nasávali atmosféru. Na webe sme si našli stránku s popisom zámku a čítali si o zámku z webu- sprievodca zadarmo. 🙂

Dobré vedieť: Dajte si pozor na smer prehliadky. Ak opustíte zámok, už sa nedá vrátiť. Nevpustia vás späť.

Pri východe zo zámku sme sa uistili, že naozaj chceme už ísť pozrieť do záhrad (už nikoho späť nevpustia) a dohľadali sme si fontány s programom. Niečo ako Křížikova fontána v Prahe- tá svetelná fontánová šou. Akurát tu neboli svetielka, len fontána. Ale bolo to čarovné aj tak.

Dostali sme sa až ku kanálu, ktorý slúžil ako zásoba vody. Boli tu lodičky, ktoré sa dali prenajať a stačil nám len jeden pohľad na seba- bolo to jasné! Ideme na lodičkyyyyy!

Vo Versailles sa dá stráviť celý deň. V záhradách je možné si prenajať autíčko, aby človek nemusel toľko chodiť. My sme neprešli úplne všetko, ale nádheru z kráľovského sídla som si odniesla v srdci so sebou. Nechceli sme tam byť celý deň, pretože nás čakalo “to” stretnutie. 🙂

Louvre

Lístky sme mali kúpené vopred a ušetrili sme si ďalší nekonečný rad. Prišli sme krátko pred 16.hodinou a aby sme si Monu Lisu odfajkli, šli sme ishneď pozrieť do miestnosti, kde sa nachádzala. Jedna miestnosť preplnená ľuďmi postavených do dvoch radov v tvare hada cez celú miestnosť. Vzadu na stene, za sklom jeden obraz- Mona Lisa.

Rad postupoval dosť rýchlo, podarilo sa mi s ňou odfotiť. Opäť ten krásny pocit- toto som naozaj zažila, videla som ju na vlastné oči, bola som blízko pri nej.

No a po tomto zážitku sme sa už len prechádzali a diskutovali o obrazoch, príbehoch, ktoré sa tam odohrávajú. Vymýšlali sme si príbehy a smiali sa. Z našej unavenej, uchodenej, ale veselej nálady nás 17:30 vytrhlá hláska v rozhlase, ktorá ohlasovala, že o 30 minút zatvárajú múzeum, aby sme sa dostavili všetci k východu.

Čo? Louvre zatvárajú o 18ej? Cez leto mohli nechať aj do 20ej… Keby sme to vedeli, z Versailles odídeme skôr, aby sme videli v Louvri toho viac.

No čo…musím sa tam ešte vrátiť a dokončiť prehliadku! 🙂

Zakončili sme to celé noblesne- zašli sme na kolotoč- Paris eye. A keď sme boli úplne hore a mali výhľad ako vo sne, zaslzili mi oči od dojatia a šťastia, že toto môžem vidieť, žiť, cítiť. Petra do tohto čarovného momentu povedala slová, ktoré poznačia môj život asi navždy:

“Hele, někdy se sny musí plnit. Viď? Prostě někdy je potřeba říct ‘jo’ svým snům. Jen tak.”

Posledný zážitok- Bazilika Sacré-Coeur (Chrám najsvätejšieho srdca Ježišovho)

Mám pocit, že sa o bazilike veľmi málo rozpráva a v mojom okolí teda o nej málokto vie… Ale spolu s Eiffelovkou a Notre-Dame-om je vraj najnavštevovanejšou pamiatkou v Paríži. Kostol sa volá Montmartre, ako aj rovnomenná štvvrť, kde sa nachádza.

Pýši sa nielen monumentálnosťou, ale ten výhľad…. to je rozprávka! 🙂 Na schodoch pred chrámom sedia davy ľudí, niektorí sú umelci a hrajú krásne piesne, iní tancujú, alebo tu zamilovanci chodia na rande a pripínajú tu zámky lásky. Tie núkajú na každom rohu pouliční predavači. 🙂

Do chrámu sa dá vojsť a dokonca zážitok z výhľadu sa dá umocniť- dá sa zakúpiť lístok a po niekoľko stovák schodov sa človek ocitá ho v kupole, kde aj zabudne na zadychčanie zo schodov. Taký výhľad tam je…. 🙂
Jasné, že som to absolvovala a aby som nebola sama, zaplatila som Petre lístok, nech si to “užije” so mnou. Dodnes spomína na hlášku “That’s not over yet. Jožkovi, Peti, to je nádhera, že?”- a ona- “Už asi chcípnu!” No nemiluj ju! Alebo mňa? 🙂

Odhliadnuc od množstva schodov, tento zážitok stojí za to. 🙂

Po ceste sme si to vďaka Google maps “strihli” okolo Moulin Rouge, len pozrieť sa na legendárny mlyn. Dovnútra sa dostať je drahé a vybookované na dlho vopred. 🙂

Posledné jedlo v Paríži

Na posledné jedlo a lá Paríž sme sa vrátili do Bistrot Rechelieu. Na pravú francúzsku kuchyňu. Rattaloille a beuf borgignon. Och, vôbec netusím, kde sa to do mňa vošlo…toľko jedla! Ale musela som to vyskúšať. 🙂

V reštaurácii pred vás postavia “obraz”, kde je vypísaná ponuka dňa. Alebo a la cart menu klasicky z lístka. Zážitok na rozlúčku (to sme prvýkrát, ako sme sedeli vonku, nemali). 🙂

Odlet z letiska- žiadne nákupy

Kto by čakal, že na letisku nič nekúpi? Žiadne darčeky? Duty free zona a lá nič? Ja teda nie a dostala som dobrú “sprchu”. Po kontrole na letisku som chcela nakúpiť malé darčeky na pamiatku, bol tu len jeden obchod s kozmetikou, kde ceny ani zďaleka neboli duty free. Navyše mali dve rôzne ceny- jednu nižšiu, ak cieľová destinácia bola mimo EÚ, druhú cenu vyššiu, ak to bolo vrámci EÚ. Nedávalo mi to žiadnu logiku. A konieckoncov, bola som sklamaná, že to tu tak vôbec celé je… Takže darčeky v Paríži na letisku radím nekupovať. 🙂

Z Paríža som si priniesla ladnosť, spokojnosť a ten pocit, že môžem povedať pri zábere Eiffelovky- tam som bola. Pre mňa je to “jemnokrásny” pocit, ktorý sa nedá preniesť. Odporúčam ho zažiť v hĺbke, ktorú ponúka.

Kam nabudúce? Rím alebo Londýn? Neviem, ale už sa teším! 🙂