Všetko začalo pred rokmi pri pozeraní kulinárskeho cestopisu v Taliansku. Príroda, ľudia, ich bezprostredné vystupovanie, chuť do života a samotné jedlo spôsobili moje zamilovanie sa do tejto krajiny. Dlhé roky som o ňom len snila, obzvlášť romantické Toskánsko ma lákalo. Po rokoch to riadená náhoda zariadila. Ako matka 3 detí s kopou práce a žiadnym voľným časom som sa ocitla v Toskánsku, aby som sa priučila ich “dolce far niente”.

Škola taliančiny

Pred 3 rokmi som sa impulzívne prihlásila na kurz taliančiny vďaka reklame na facebooku. Pani, alebo skôr slečna, ktorá mi odpisovala na správy, sa zdala byť veľmi milá a snažila sa mi výjsť v ústrety, aby mi našla voľný termín.
Začínali sme ako skupinka 4 žien, ktoré (ako sme čoskoro zistili) majú spoločnú vlastnosť- nevedia sa nudiť a stále si niečo vymýšľajú na prácu.

Veľmi rýchlo sa odpojila prvá z nás pre zaneprázdnenosť. Po ďalšej etape kurzov, teda po pol roku, sme ostali len dve. Povedali sme si, že pokým neprestane chodiť jedna, bude chodiť aj tá druhá.
A tak aj bolo. Až doteraz. Janka, moja verná spolužiačka, bude mať bábätko. Je tesne pred pôrodom, prestala chodiť.
Posledné hodiny taliančiny boli pre mňa veľmi citové, až som sama seba nechápala.
Jedného dňa som sa pristavila pri nástenke s oznamami. Nikdy to nerobím. Idem hneď do triedy. No teraz ma tam zaujal nápis- So školou taliančiny do Toskánska.

Prečítala som si program a zhíkla som. Toto by bolo niečo mega! Toskánsko… Letela som za majiteľkou školy, že aj ja, aj ja, ja, ja chcem ísť. No bolo už plné. Neskoro som sa spamätala, mala som na tú nástenku pozrieť skôr. Poklesla som naspäť a išla na hodinu.

Asi o pár dní na to mi prišiel mail, kde mi napísali, že by ma so sebou zobrali, aj keď je už plné. Bol práve večer, sedela som na vani a ešte prelustrovávala v telefóne maily. Rozbúšilo sa mi srdce. Utekala som za mužom a sadla si k nemu s tým, že mu musím niečo prečítať.
O ničom nevedel.
Začala som mu čítať program zájazdu. Netrvalo to dlho a spýtal sa ma, či tam idem. Fakt? Môžem? Môžem vás nechať týždeň samých? Môžem ísť do Talianska, rozprávať taliansky a nasávať ich atmosféru?
Viete, čo mi na to povedal?

“Ty musíš ísť. Bež žiť svoj sen.”

A tak, Toskánsko, som tu!

Viete si to predstaviť? Piekla som jak šialená, aby im nič nechýbalo- chleby, pečivá, sladké…. Naplnila som celý mrazák zásobami, ktoré mimochodom ešte stále máme aj po mojom príchode naspäť.
Viackrát som si vravela, že som ťapa. Nechať muža s deťmi len tak je nezodpovedné. Bolo to naozaj ťažké odísť. A keby mi povedal, aby som ostala- hoci by bol deň odjazdu- ostala by som.

Nastúpila som do autobusu zbalená s lodným kufrom- veď keby náhodou niečo chýbalo, nie? 🙂
Po 13 hodinách cesty som sa ocitla na mieste, ktoré ma prenášalo do detstva- samé lúky, kľud, čisto a žiaden zhon.
Malá usadlosť Tenuta di Mensanello sa stala na chvíľu mojím domovom.

Poznala som len dve učiteľky, všetci boli pre mňa cudzí a moje vnútorné ja sa neustále pýtalo- Naty, vysvetli mi, čo tu robíš?! – sa ešte umocnilo, keď sme sa dali do skupín a začali sa učiť. Oni ma totiž pritafárili do najprofi skupiny! Mňa?! Budem jak dilino, čo nič nevie…
Čuduj sa svete, rozumela som im. Gramatiku ma Martinka, učiteľka v škole, naučila parádne. Tu v Taliansku som chcela rozviazať jazyk.

Jasný program- učenie a objavovanie Toskánska

Program bol jasne daný na každý deň. Doobeda sme sa 3 hodiny intenzívne učili a následne sme vyrazili na nejaké miesto, kde sme si mohli taliančinu predcvičovať priamo v praxi s domácimi.

Počasie sme mali prvé dni pochmúrnejšie. Ale vôbec mi to nevadilo. Lepšie pod mrakom ako extrémna horúčava.

Jarka- sprievodca na jednotku

Vždy poobede, než sme autobusom dorazili do cieľa nášho miesta objavovania na daný deň, sprievodkyňa Jarka, zároveň aj jedna z učiteliek, nám porozprávala niečo z histórie miesta a nejaké zaujímavosti. Toskánsko, a vlastne celé Taliansko, pozná veľmi dobre.

História ma zaujíma. Veď to vďaka nej, rozhodnutiam, pýche a pádom ľudí či spoločnosti sme tam, kde sme. Ale- výklad mi musí byť pútavo podaný. Inak sa neviem vôbec sústrediť.
A Jarka rozprávala tak krásne…pútavé prepletanie faktov a legiend ma vždy vtiahlo do deja a pomohlo pochopiť Toskánsko, ktoré obdivujeme najmä vďaka stredoveku.

Čo som videla v Toskánsku

Okrem teda samého vína, ktoré všade tečie akoby potokom? :))
Učarovala mi Siena. Videla som v kostole zachovanú lebku sv.Kataríny Sienskej, no čo ma uchvátilo viac, bola rovnováha, ktorú si tam vždy zachovávali.
Ako vravela Jarka, v meste je mestská veža. Jej výšku si presne už nepamätám. No čo ma zarazilo bolo, že veža hlavného kostola bola v tej istej výške, aj napriek tomu, že bola na kopci. Obe boli v rovnováhe- svetské aj duchovné.

V Duomo di Siena (kostol) som sa cítila ako na návšteve u Tutanchamóna. Vnútro bolo celé čierno – biele, z dvoch druhov mramoru.

Veľmi zaujímavé pamiatky. A čo bol môj cieľ Sieny? – Odkedy mi povedali, že pôjdeme aj okolo úplne prvej kaviarni v Siene, na nič iné som nemyslela…. To by bolo- dať si kávu a miestnu sladkú špecialitu práve tam?
(Pozrite na môj výraz tváre- áno, bola som uchvátená. 🙂 )

Navštívila som aj San Gimignano- Toskánsky Manhattan. Mesto, ktoré prekvitalo veľmi zaujímavým spôsobom.
Ako ukáže v dnešnej dobe megaboháč svojmu susedovi, že má peniaze? – kúpi si masserati, aby videli, že on na to má. Lenže čo v stredoveku? Autá neboli…. Oni si teda začali stavať na svojich domoch veže! A kto bol fakt bohatý, postavil si dve! Aby zďaleka videli, že on na to má. To je ale, čo? 🙂
Platilo opäť pravidlo, veže nebudú vyššie, ako mestská veža.

Mesto je vidieť zďaleka a dôvod na jeho návštevu bol ešte jeden- úplne hore na námestí je gelateria, ktorá vyhrala ocenenie- najlepšia zmrzlina. No to som musela skúsiť!
(osobné skóre? čokoládová- ok, mango- mňam, jahoda- ok, slaný karamel- ee)
Rad na zmrzku sa tiahol ďalekoooo- akoby ju rozdávali. 🙂

Tu som kúpila svojim deťom darček- šiltovky, na ktoré mi pán vyšil bleskurýchle mená mojich detí. Celé šitie trvalo len cca 2 minúty a bol to zážitok pozerať sa na celý proces výroby. – Hlavne, keď ja tak maximálne navlečiem niť do ihly…

Volterra je známa vďaka Twighlight. Boli sme sa pozrieť na toto mesto a aj keď to nebolo plánované, práve v ten deň vrcholili Páliové hry- zasa ten stredovek. Hry medzi kontrádami (malé časti mesta) zachované ešte z čias stredoveku.

To, čo si odnášam z tohto mesta, je úžasný pocit, že som šla v uličkách sama, prezerala si obchody, mimochodom zasa so zmrzlinou v ruke a uvedomujúc si, že som závislá od seba, svojej taliančiny..nikto mi nepomôže vykoktať sa. Dala som to 🙂

Čo som jedla v Toskánsku

Fascinuje ma kuchyňa Talianov. Jedia veľa chleba, mrte veľa, s olivovým olejom, ktorý majú domáci a sú na ňho hrdí a kopec zeleniny.

No ale priznávam, že som taliansky raňajkový barbar. Stoly preplnené koláčmi, medmi, džemami- skrátka samé sladké a len málo slaného.

Som typ, ktorému vadia sladké raňajky, pretože mám potom sladkožravý celý deň. Potrebujem tuky a bielkoviny. Teda syr so šunkou a paradajkami, sem – tam vajce sa u mňa striedalo v rôznych kombináciách.

Obedy boli ľahšie. Vždy nejaký druh cestoviny. Čuduj sa svete, aj mužom na kurze chutilo. Jednoduché chute, bez prekombinovania s čerstvým šalátom.

No a večere? Niekoľkochodové hostiny vždy spojené s ochutnávkou vína.

Najprv kúsky pečiva s rôznymi nátierkami, následne cestoviny, mäso so šalátom a strukovinou a dolce- zákusok.

Aj keď v celej skupine prevládali obavy z “účinku” strukovín, Taliani vedia uvariť fazuľu tak, že nenafukuje. Osobne som si strukoviny dávala kopcom bez neželaných efektov.
Iba jedenkrát sme mali verziu hlavného chodu na spôsob Slovákov- mäso z diviaka s opekanými zemiakmi- nedobrá kombinácia.

Toskánske víno

No to by bolo, keby som obišla túto časť talianskeho života. Oni majú víno veľmi radi, aj pri šoférovaní majú istú toleranciu.
Víno je tu naozaj kvalitné. Aj pri väčšom množstve vypitého vína vás nebolí hlava- to som pozorovala na spolužiakoch, ktorí chuti vína naozaj holdovali.

Predpokladám, že kvalitu vína ovplyvňuje skalnatá pôda, kopcovitý terén, dostatok slnka a príznačný vánok. Také je celé Toskánsko.
Ako postrek na hrozno sa môže použiť len modrá skalica a ako mi bolo vysvetlené, na začiatku každého radu viniča boli kvety, ktoré indikovali napadnutie hrozna škodcami.
Pestujú ho na hektároch pozemku od nevidíš do nevidíš.

Má to svoje čaro, pri západe slnka bol pohľad na krajinu až gýčovito krásny.

Priznávam, ja víno nemusím. Všeobecne alkohol nemusím. Nechutí mi. Aj keď som ochutnala za pohár z každého vína, a to sme mali za večer aj 4 druhy, nič mi nebolo. Na môj vkus som ho vypila veľa bez opitia.
Chuť bola veľmi príjemná, k jedlu sa vždy veľmi hodilo.

Hneď prvý deň ma manažér Tenuta di Mensanello, miesta, kde som bývala, učil ochutnávať a vychutnávať víno.

Ako si vychutnať naplno pohár vína:

1. Víno v pohári roztočíme malými krúživými pohybmi. Rozvinú sa tak chute a vtedy,
2. ovoniame.
3. Následne si upijeme malý hlt, ako prípravu na degustáciu, a prehltneme.
4. Druhý hlt vína je sofistikovaný. Upijeme si, víno prevaľujeme na začiatku úst sprava doľava. Víno pomaličky prehĺtame s tým, že mierne mľaskáme (neviem toto slovo lepšie popísať). Tak, aby víno postupne prechádzalo cez celý jazyk a potrfólio chute bolo komplexné.
5. Následne môžeme zhodnotiť, ako nám víno chutí.

V pití som bola skôr outsider, no oslovilo ma víno Chianti clasico (červené víno) z usadlosti Santo Stefano a biele víno Vernaccia di San Gimignano od Teruzzi. Obe príjemne voňavé, svieže a málinko sladšie.

Moje odporúčania

Som rada, že som nešla spoznať Toskánsko na vlastnú päsť. Jarka z CK Mattia bola veľmi flexibilná a pobyt nebol o tom, že musím. Výklady k zaujímavým miestam a pamiatkam bol úžasný a zvažujem, že sa popozerám po ďalších ponukách spoznania iných častí Talianska u Jarky v cestovke. O všetko sa postarala ona. Ja som si len vychutnávala- perfetto! 🙂

V tejto časti sú zvyknutí na angličtinu, teda nie je nutné vedieť po taliansky.

Zážitkové večere sú veľmi super. Viaceré usadlosti majú reštauráciu a netreba sa objednávať vopred.

Pre Talianov je barbarské dávať si capuccino po 11:00. Je to raňajková káva. Potom si keď tak treba dať caffé macchiato. (Alebo sa vykašlite na to celé a dajte si pokojne “capuccio” a poobede. Ale vedia, že nie ste Talian.)

Ak sa postavíte v kaviarni k pultu a nesadnete si, budete mať lacnejšie ceny. Ak si sadnete za stôl a necháte sa obslúžiť, cena bude o trošku vyššia.

Aaaaa olivový olej. Pri kúpe oleja nepozorujte farbu- to nie je objektívna indikácia. Kvalitný olej vám ponúknu vo fľaši z tmavého skla. Musí vonieť po sene a po prehltnutí mierne štípať v hrdle- takýto olej chcete. 🙂

Na rozdiel od Sicílie tu je málo krádeží– bežne som videla pootvorené dvere, nízko položené otvorené okná…ľudia sú tu dôverčiví.

Všade bolo tak krásne čisto. Žiadne odpadky, ulice pozametané… Pôsobilo to veľmi dobre.

Bankomaty sú všade. Problém býva pri platení väčšími bankovkami. Teda je lepšie mať menšie bankovky v peňaženke.

Aj na Slovensku máme prenádhernú krajinu. Myslím, že to, čo Toskánsku dodáva väčší šmrnc, je absencia elektrických stožiartov. Výhľad bol úplne geniálny, bez rušivých elementov.

Posledné odporúčanie- určite navštívte Toskánsko. Je to zážitok pre každého.

Čo na záver?

Aj keď som v pri nástupe na pobyt nepoznala takmer nikoho, bleskovo sa vytvorila parta super ľudí. Rýchlo to celé ubehlo a veru, každý vravel, že nechce ísť späť. Preto sme si vymysleli, že budúci rok ideme opäť! Pridáte sa? Sledujte www.skolatalianciny.sk  a budem sa tešiť na spoločný pobyt. Či už s taliančinou alebo bez.

Nech zavládne kvalita v našich životoch.
Naty 🙂

P.S.: Pripájam aj užitočné linky, kde som bola.

Cestovala som s cestovnou kanceláriou CK Mattia.
Bývala som tu:  www.mensanello.it
Večeru spojenú s ochutnávkou vína som mala tu:  www.borgosantinovo.it, https://www.fattoriasantostefano.it, do tejto chodí aj Tom Hanks- www.caffecasolani.com, odporúčam mrknúť aj “Enoteca Nuvolari Castellina in Chianti” a náááádherný výhľad na Toskánsko pri jedle som mala priamo vo vinohrade (dá sa tam pristaviť len tak, kuchyňu majú studenú, ale super) “Teruzzi e Puthod Enoteca”